Sila faktov / Avari alebo avarskí Slovania ?

Ak slovenskí archeológovia a historici predpokladajú, že príchod Slovanov do Karpatskej kotliny nastal v 4. a 5. storočí n.l. potom musia takisto predpokladať, že Avari boli postupne asimilovaní. Avarské archeologické nálezy zo 6. až 8. storočia sú spochybňované aj kvôli tomu lebo z rovnakého obdobia pochádza iba veľmi málo slovanských nálezov.

Teória o postupnej asimilácia Avarov má svoj pôvod v období romantizmu a slovenského národného obrodenia. V uvedenom období bola všeobecne prijímaná predstava o tom, že pôvodní obyvatelia Karpatskej kotliny boli Slovania. Kedže teória sa neopierala o žiadne historické písomnosti, romantici sa zhodli na tom, že Slovania žijúci v Karpatskej kotline museli byť známi pod iným pomenovaním. A tak sa v roku 1867 zrodila dácko-slovanská (slovenská) teória kontinuity, ktorá sa stala súčasťou slovenskej tradície.[40]

Od čias slovenského národného obrodenia sa datovanie príchodu Slovanov na územie Slovenska pohybovalo v rozpätí od 1.storočia p.n.l. po 4. a 5. storočie n.l. Slovenská historiografia sa však v poslednom polstoročí stala objektívnejšou. Navzdory pozorovanému vývoju, nemôžeme považovať súčasný stav za konečný, zvlášť v prípade určenia skorého príchodu Slovanov na územie Slovenska - tak ako sme uviedli v kapitole II odstavec 3 - jedná sa totiž stále o dohad bez akýchkoľvek autentických dôkazov.

Táto masovo rozšírená teória o poslovančení Avarov sa stala dokonca oficiálnou "dogmou" navzdory tomu, že existenciu väčšieho počtu Slovanov v Karpatskej kotline sa zatiaľ stále nepodarilo dokázať. Naše slová sú potvrdzované aj meniacou sa terminológiou súvisiacou s predmetnou otázkou. Tí slovenskí historici, ktorí obhajujú prebudenie sa nacionalizmu, v súvislosti so zavádzaním teórie o poslovančených Avaroch, stále rozprávajú o Avaroch. V 50-tych rokoch 20. storočia používajú pomenovanie avarskí Slovania, kým v 60-tych rokoch slovanskí Avari. Posledné z uvedených pomenovaní zostáva v očiach čitateľa neznalého historické skutočnosti, fakticky pomenovaním národa hoci hypotéza zostáva stále nedokázaná.

V kapitole II sme uviedli najdôležitejšie dobové historické zdroje, ktoré jasne dokazujú to, že Slovania začali osídlovať Karpatskú kotlinu vo väčšom počte počas obdobia Avarského kaganátu a to až v rokoch 795-805 n.l. Ďalej preskúmame iba údajné vzájomné spolužitie Slovanov a Avarov.

>>Písomné záznamy Joannesa Ephesinusa o Avaroch a Slovanoch ︽Obsah

---

[40] SASINEK FRANKO: Dejiny dávnych národov na území terajšieho Uhorska (A régebbi népek története a mai Magyarország területén.)(The History of the Older Peoples in the present territory of Hungary) 1. vydanie: Szakolca 1867., 2. vydanie: Túrócszentmárton 1878. 153. old. (toto vydanie používame)

Sila faktov / Písomné záznamy Joannesa Ephesinusa o Avaroch a Slovanoch

Peter Ratkoš namieta, že vo svojej práci s názvom "Az Ősi Nyitra" (Starobylá Nitra) neberiem do úvahy písomné zmienky Joannesa Ephesinusa o Slovanoch. Peter Ratkoš by mal vedieť, že uvedený zdroj, ktorý som odmietol vo svojej práci uviesť, popisuje inváziu Slovanov na Balkán v období medzi rokmi 578 - 583 n.l. a ich usadenie sa na jeho východe. V tejto súvislosti Niederle, Sasinek a iní vidia v jednej vete Joannesa Ephesinusa dôkaz o vzájomnom spolužití Slovanov a Avarov. Táto veta podľa prekladu Petra Ratkoša znie: "Po smrti Justiniusa, prekliate kmene Slovanov ho (Tiberius) jednotlivo napádali znovu a znovu, tak ako aj tí ľudia s dlhými, kučeravými vlasmi, ktorí sú nazývaní Avari."[41]

Cisár Tiberius vládol v období 578-582 n.l. a takisto počas posledných 3 rokov vlády svojho predchodcu, ?horého cisára Justiniusa (575-578). V tom čase Avari už 10 rokov žili v Karpatskej kotline a dobývali územie medzi riekami Dráva a Sáva, ktoré sa nazývalo Sirmium (582). Na druhej strane Slovania postupovali cez územie Moldavska, nachádzajúcom sa na východnej strane Karpát, smerom k dolnému Dunaju odkiaľ prenikli do Byzancie, zničili ju a usadili sa na území dnešného Bulharska.

Dva útoky na Byzanciu v rovnakom čase ale vedené v dvoch rôznych smeroch nemôžu byť prejavom vzájomného spolužitia Slovanov a Avarov. Údaje Priscosa Rhetora a Menadrosa Protectora podporujú toto naše tvrdenie.

>>Nepretržité nepriateľstvo medzi Slovanmi a Avarmi ︽Obsah

---

[41] JOANNES EPHESINUS: Egyháztörténet III. könyv, 25. fejezet. (Dejiny Cirkvi, kniha III. kapitola 25) RATKOŠ: Pramene... 1964. 44. oldal. – V Niederleho preklade veta znie nasledovne: (potom ako Tiberius zdedil trón od Justiniusa) "Z každej strany hrozí vojna, najmä z oblastí prekliatych kmeňov Slovanov a dlhovlasých, kučeravých Avarov, ktorí ho nenechali napokoji ani sekundu..." NIEDERLE: Starožitnosti... po str. 205.

Sila faktov / Nepretržité nepriateľstvo medzi Slovanmi a Avarmi

Dlhý zoznam historických písomných zdrojov je svedectvom opaku toho čo tvrdí teória o poslovančených Avaroch. Kvôli nedostatku miesta uvedieme z nich iba dva:

1. Fredegarova kronika o kontaktoch medzi Avarmi a Slovanmi
   

   Fredegar uvádza, že karantánskí Slovania platili Avarom vazalskú daň až po obdobie Sama (cca 623-630). Mnoho slovanských žien oťarchavelo s avarskými vyberačmi daní a slovanské deti, ktoré sa z týchto vzťahov narodili, potom ako dospeli, viedli povstanie proti Avarom po boku Sama.
   

   Z uvedenej poznámky sú zjavné hneď 2 fakty: kontakty boli iba zriedkavé a ak k nim dochádzalo, tak nie vo veľkom počte alebo ako dôsledok dlhodobého spolužitia, preto zovšeobecňovanie nie je na mieste. Fredegar sám dokladá, že vzťahy neboli početné tým, že potomstvo stálo na čele povstania. Potomstvo nemalo záujem o prípadnú asimiláciu s Avarmi, naopak, bojovalo za zrušenie akýchkoľvek kontaktov s nimi. A preto Fredegar nedokazuje to, že Avari a Slovania vedľa seba nažívali v pokoji, naopak, poskytuje nám dôkaz o tom, že medzi týmito dvomi národmi panovalo nepretržité nepriateľstvo a nenávisť.
   

2. Letopisy kráľovstva Frankov o nepriateľstve medzi Avarmi a Slovanmi
   

   Letopisy nám poskytujú dôkaz o tom, že medzi Avarmi a Slovanmi panovalo takmer jeden a pol storočia nepretržité nepriateľstvo.
   

   To bol aj dôvod toho prečo Teodor, avarský kagan - tak ako sa o tom zmieňuje vyššie uvedený letopis, požiadal v roku 805 Karola Veľkého aby dovolil jeho ľuďom usadiť sa medzi riekami Rába a Dunaj a tak im umožniť pokojnú existenciu a ochranu pred útlakom zo strany Slovanov.[42]
   

   Na základe toho istého historického zdroja, Karol Veľký v roku 811 n.l., čo je obdobie hneď po rozpade Avarského kaganátu, bol ešte stále nútený používať vojenskú silu nato aby zastavil nepretržité rozbroje medzi Avarmi a Slovanmi.[43]
   

   Nezabudnime takisto na už spomenutú poznámku z Conversio, ktorá uvádza, že Slovania sa mohli presunúť na územie Avarov až po rozpade Avarského kaganátu.[44] Ak by boli Avari poslovančení, takáto udalosť by nikdy nemohla nastať. V polovici 10. storočia Konštantín Porfyrogennetos zreteľne uvádza: "V Chorvátsku žili medzi Chorvátmi Avari, ktorí sa od nich dali ľahko rozpoznať."[45]
   

   
   

   Antropologická rekonštrukcia tváre muža (avarského kagana?) z hrobu v Kunbábony

   Citované hitorické zdroje, ktoré môžu byť ľahko doplnené ďalšími, poskytujú jasné dôkazy o tom, že pre teóriu o poslovančených Avaroch neexistuje žiaden skutočný dôvod.
   

>>Písomné záznamy Konštantína Porfyrogennetosa o Avaroch a Slovanoch ︽Obsah

---

[42] pozri poznámku 19 tj. časť II. kapitola 1. odstavec b ako aj úvod do kapitoly V.

[43] odkazujeme sa na vojenskú výpravu troch armád z roku 811 n.l., v ktorej jedna armáda Karola Veľkého "bola odvelená do Panónie aby zastavila boje medzi Hunmi (tj. Avarmi) a Slovanmi" ("..in Pannonias, ad controversiai Hunnorum et Sclavorum finiendas...") ANNALES REGNI FRANCORUM, ad annum 811. — MMFH. I. 44.

[44] v súvislosti s údajmi z Conversio, pozri poznámku 18 z časti II. kapitola 1. odsek b.

[45] DE ADMINISTRANDO IMPERII. kap. 30. – MMFH. III. 388.

Sila faktov / Písomné záznamy Konštantína Porfyrogennetosa o Avaroch a Slovanoch

Pater Ratkoš cituje kapitolu 29 z diela Konštantína Porfyrogennetosa De Administrando Imperii s cieľom vyvrátiť moje argumenty. Podľa jeho názoru, Konštantín Porfyrogennetos nepopierateľne poskytol dôkaz o tom, že Avari boli asimilovaní Slovanmi. Peter Ratkoš píše: "Keď rozprávame o pomenovaní Avar mal by som sa zmieniť o vyjadrení Konštantína Porfyrogennetosa: 'Sklavoi oi kai Avaroi' - (Slovania alebo Avari)." Pozrime sa na uvedené vyjadrenie bližšie!

1. Presnosť citácie
   

   Citácia je nepresná z dvoch dôvodov. Predovšetkým, grécky text je fragment a preto mu nemožno porozumieť gramaticky. V tejto citácii je gramatická veta neúplná a končí za 'oi kai Avaroi'. Podruhé, grécka citácia nie správne preložená. Správny preklad uvedenej vety je nasledovný: "... Slovania (za riekou), ktorí sa i Avarmi nazývajú".[46] Ratkoš porozumel textu tak, že Slovania a Avari sú jedno etnikum -- "Slovania alebo Avari". Pri tejto príležitosti je prekvapujúce, že Peter Ratkoš nesprávne cituje zo svojej vlastnej práce, ktorá je vpodstate v súlade s Moravcsikovým prekladom z gréckeho originálu.[47]
   

2. "Slovania, ktorí sa i Avarmi nazývajú"
   

   Titulok nad textom môžeme objasniť iba v prípade ak uvedieme, že Konštantín Porfyrogennetos sa vo svojom diele De Administrando Imperii zmieňuje o Dalmácii pri troch príležitostiach ale dvomi rôznymi spôsobmi. Najprv v kapitole 29. píše o predmete našej diskusie a práve to je miesto, z ktorého pochádza Ratkošova nepresná citácia. Druhýkrát v kapitole 30 a nakoniec sa v kapitole 31 opäť vracia k predmetnej otázke. Prehľad najdôležitejších udalostí týkajúcich sa Avarsko-Slovanských kontaktov uvádzame v tabuľke 2.[48]
   

   Tabuľka 2 nám v troch stĺpcoch poskytuje prehľad citácií z 3 kapitol spomínaných vyššie, týkajúcich sa usadzovania Chorvátov a osídľovania Dalmácie Slovanmi vo všeobecnosti. Už na prvý pohľad je zrejmý rozpor medzi informáciami obsiahnutými v kapitole 29 a v kapitole 30. Kapitola 31 sa týmito udalosťami nezaoberá.
   

   Konštantín nám spätne rozpráva o histórii Dalmácie z čias cisára Diokleciána (284-305) pričom sa jeho opis nevyhne väčším medzerám. V úvode kapitoly 29 píše: "Cisár Dioklecián mal Dalmáciu veľmi rád..." a ďalej poznamenáva, že potom ako Dioklecián odstúpil z trónu, zvyšok svojho života, tj. do roku 313 n.l., strávil v hlavnom meste Dalmácie v Spalato (Split). Správu o Diokleciánovi je možné porozumieť s výnimkou kapitoly 29 až po porovnaní dátumov a udalostí opisovaných historických faktov.
   

   
   

   tab. 2 Konštantín Porfyrogennetos: De Administrando Imperii prehľad citácií o osídlení Dalmácie Chorvátmi

   	Kapitola 29 O Dalmácii a susedných národoch	Kapitola 30 Záznam o provincii Dalmácia	Kapitola 31 O Chorvátoch a krajine, v ktorej žijú
   A		Tí, ktorí sa zaujímajú o osídlenie Dalmácie, zistia z nasledujúcej správy ako ju dobyli Sklavíni ale predtým sa musím ešte zmieniť o tom kde sa Dalmácia nachádza.
   B	Cisár Dioklecián mal Dalmáciu veľmi rád a preto tam usadil celé rodiny z Ríma, ktoré sa naďalej nazývali Rimanmi.		Rimania, ktorých si cisár Dioklecián so sebou priviedol a usadil ich tu (t.j. v Dalmácii) sa nazývali Rimania lebo sa sem presťahovali z Ríma.
   C			Alebo toto územie, ktoré sa teraz volá Chorvátsko a Srbsko.
   D	Územie osídlené týmito Rimanmi siaha až po rieku Dunaj.	Teda predtým toto územie siahalo pozdĺžne k pohoriu v Istrii a do šírky k rieke Dunaj.
   E		(Každý rok poslal zo Salony (v súčasnosti predmestie Splitu) légiu vojakov aby strážila hranicu.) ... strážili Dunaj pred Avarmi, ktorí žili na druhej strane rieky kde teraz žijú nomádski Turci.
   F	Raz keď chceli prekročiť rieku a zistiť kto žije na druhej strane, objavili neozbrojených Sklavínov, ktorí sa i Avarmi nazývajú. Títo ľudia ani nevedeli, že na druhej strane rieky niekto žije.	Ľudia z Dalmácie, ktorí tam prichádzali každý rok, videli cez rieku zvieratá a ľudí. Raz sa rozhodli prekročiť rieku a zistiť kto sú tí ľudia, ktorí tam žijú. Keď boli na druhej strane rieky objavili ženy a deti Avarov. Muži a mladí boli na vojenskom ťažení. Ženy a deti vzali do zajatia.
   G	(v nasledujúcom texte píše o "Slovanoch, ktorí sa i Avarmi nazývajú ") ktorí aby predišli ďalšiemu rabovaniu, napadli rímske stráže, ktoré sa každý rok menili, obliekli si ich šaty, oklamali obyvateľov Dalmácie a obsadili ich hlavné mesto Salona.	("Avari") keď zistili, že vojenská posádka zo Salony uväznila ich ženy a deti, prelstili ďalšie jednotky, ktoré ich prišli plieniť. Porazili ich a prezlečení v ich šatoch obsadili Salonu.
   H	...usadili sa tam a odvtedy pomaly okrádali Rimanov, ktorí žili na lúkach a na vyššie položených miestach.
   I	A zabili ich, odobrali im zem a okupovali ju...	...a od tej doby okupovali celé územie Dalmácie a usádzali sa tam.
   J		Od tej doby Chorváti žili za Bajivárom kde teraz žijú Bieli Chorváti.	Chorváti, ktorí teraz žijú v Dalmácii sú potomkovia Bielych Chorvátov, ktorí boli nekresťania.
   K		Ale jeden kmeň sa od nich odčlenil, päť bratov Klukás, Lovelos, Koséncis, Muchlo, Chorvátos a dve sestry Tuga a Buga spolu so všetkými ich ľuďmi vpochodovali do Dalmácie.
   L			Títo Chorváti prišli ako utečenci k cisárovi Herakleiosovi dokonca predtým ako Srbskí utečenci požiadali o útočište.
   M		A tak objavili Avarov, ktorí vlastnili krajinu.	A v tom čase Avari prenasledovali Rímanov, ktorých tam presídlil Dioklecián z Ríma... a tak počas vlády Herakleiosa Avari vyhnali Rímanov a vyplienili ich zem.
   N	Od čias vlády cisára Herakleiosa a jeho kontaktov s Chorvátmi, Srbmi a všetkými ľuďmi z Dalmácie a priľahlých území ako	Potom ako medzi sebou bojovali niekoľko rokov, Chorváti získali prevahu a vyzabíjali časť Avarov a zbytok si podmanili	A tak na príkaz cisára Herakleiosa, títo Chorváti porazili a vyhnali odtiaľ Avarov...
   O	Chorváti, Srbi, Zachlunsovia, Terbuniotovia, Kamilitáni, Diokleciáni a Arentínci, ktorí sú nazývaní pohania... (na tomto mieste je text prerušený. Pokračovanie je zrejmé: usadili sa.)	Od tej doby nad krajinou vládnu Chorváti.	Usadili sa v krajine Avarov, v ktorej aj teraz žijú.
   P	Ak dôsledok zanedbávania a ignorancie zo strany panovníkov Rímskej ríše, zvlášť počas vlády koktavého Michaela z Amorionu, ríša sa zmenšila, obyvatelia Dalmácie získali nezávislosť a už nikdy viac neboli pod vládou rímskeho cisára alebo niekoho iného.
   Q		Ale v Chorvátsku sú ľudia, ktorí sú Avarmi.

   
   

   Z textu kapitoly 29 nie je zrejmé či územie, ktoré sa spomína v súvislosti s cisárom Diokleciánom ("siaha až po rieku Dunaj") je územím Dalmácie alebo územím vrámci hraníc Rímskej ríše počas vlády Diokleciána alebo jej neskorším rozšírením až po povodie Dunaja. Počas 3. a 4. storočia bola Dalmácia iba malá provincia, ktorá nesiahala k Dunaju.[49]
   

   Naopak, kapitola 30 je oveľa presnejšia vo svojom opise. Cisár v úvode svojej správy upresňuje, že rozpráva o Dalmácii v čase keď Avari začali na Dalmáciu útočiť. V závere kapitoly rozpráva o príchode Chorvátov.[50]
   

   Tieto udalosti sa odohrávali pred rokom 620 n.l. K dispozícii je veľké množstvo historických prameňov týkajúcich sa správy Byzancie a jej vojenskej histórie, ktoré objasňujú udalosti opisované Konštantínom Porfyrogennetosom.
   

   Existuje množstvo písomností, ktoré nám poskytujú celkom dobrý obraz o politike správy ríše v danom období. Medzi nimi vyniká Tajná história od Prokopiusa na základe ktorej vieme, že v roku 535 n.l. vypukla Byzantsko-Gótska vojna: "... ríša Gótov siaha od krajiny Galov k hraniciam Dácie kde sa nachádza mesto Sirmium".[51] Justinianus I. vydal v roku 535 n.l. zákon č.XI a v roku 545 n.l. zákon č.CXXXI na základe ktorých vieme, že krajina Dioecesis, ktorá patrila Ilýrskej prefektúre zahŕňala nasledujúce provincie: Dacia Mediterranea, Dacia Ripensis, Privalis, Dardania, Mysia Superior, Pannonia (Secunda) a takisto časti Panónie, ktoré boli územím Civitas Bacensis (neskoršie územie Bácskeho panstva a priľahlých území). Herakleios vo svojich poznámkach z roku 535 n.l. opisuje to isté územie.
   

   Provincia Dalmácie, ktorá nebola spomenutá, bola znovu začlenená do Ilýrskej prefektúry generálom Narsesom v roku 554 n.l. Toto umožnilo znovuzjednotenie ilýrskej diecézy, ktorá bola v čase migrácie národov rozdelená. Salona sa stala hlavným mestom vďaka tomu, že pôvodné centrum bolo presunuté z mesta Sirmium do Justinie Prima cisárom Justiniánom v roku 535 n.l.[52]
   

   Dve provincie v novobnovenej diecéze sa nachádzali v povodí Dunaja. Prvá, Pannonia Secunda, sa nachádzala pri sútokoch riek Dráva a Sáva s Dunajom. Druhá, Moesia Superior, bola medzi Belehradom a Železnými vrátami. Nesmieme takisto zabúdať nato, že v roku 582 n.l. Avari dobyli Sirmium a počas nasledujúcich rokov hranicu medzi Avarským kaganátom a Byzanciou tvorila rieka Dunaj, ktorá prechádzala naprieč územím Moesie Superior rozprestierajúcim sa v jej povodí. To bolo aj príčinou bojov, ktoré sa na tomto území v spomínanom období odohrávali .[53]
   

   
   
   rímske provincie na Balkáne v 5.stor.
   
   

   Z pohľadu maďarských historikov, kapitoly 29 a 30 obsahujú rozpory. Na základe kapitoly 29 obyvatelia Dalmácie, ktorí prekročili Dunaj "... objavili neozbrojených Sklavínov, ktorí sa i Avarmi nazývajú.". V kapitole 30: "... objavili ženy a deti Avarov.".
   

   Tento rozpor je možné vyriešiť iba pomocou ďalších podrobnejších historických zdrojov informácií. V tejto súvislosti máme k dispozícii dva východiskové body. Prvý z nich je opis vojnových udalostí, o ktorých rozpráva Konštantín Porfyrogennetos. Druhý z nich je pokus o zodpovedanie otázky kto žil a kto mohol žiť na ľavom brehu Dunaja v spomínanom období.
   

   Obdobie, ktoré budeme skúmať je rozsiahle. Zdola je ohraničené začiatkom osídlovania Karpatskej kotliny Avarmi v roku 568 n.l., zhora príchodom Chorvátov na Balkán v roku 620 n.l. Obdobie do polovice druhej dekády skúmať nemusíme lebo byzantský cisár Tiberius II. požiadal svojho nového suseda Bajána, avarského kagana, v roku 578 n.l. o pomoc v boji proti Slovanom, ktorí pred 2 rokmi prepadli Tráciu. Kagan podporoval Byzanciu proti Slovanom do roku 584 n.l. kedy Slovania z územia dolného Dunaja získali určitý stupeň nezávislosti na Avarskom kaganáte. To takisto vysvetľuje zmenu v ústretovosti avarského kagana, ktorý sa odvrátil od svojho spojenca a od roku 584 n.l. začal podporovať Slovanskú migráciu na Peloponéz.[54]
   

   Koniec 20 rokov trvajúcej perzskej vojny v roku 591 n.l. umožnil cisárovi Maurikiosovi v rokoch 591-592 n.l. sústrediť svoju armádu na ťaženie proti Avarom a Slovanom žijúcim v povodí Dunaja. Jedna z výprav je práve spomínaná v kapitolách 29 a 30. Podľa zápisov obyvatelia Dalmácie prekročili Dunaj vtedy keď avarskí muži boli preč. Ak zoberieme do úvahy takisto zápis z kapitoly 29, Slovania sa tam museli nachádzať tiež.
   

   Spomínaná udalosť sa musela odohrávať v čase keď Avari boli vo vojne proti Trákom v roku 592 n.l. s následnými vojenskými výpravami, ktoré sú detailne opísané v diele Theophylactusa Simocatta. A práve vďaka nemu vieme, že Maurikios použil trik a poslal víťaziacemu avarskému kaganovi po svojom osobnom strážcovi falošnú správu. Podľa tejto správy, vyslal svoju armádu na lodiach: "aby mohli útočiť na rodiny a všetky ich zajať". Tento úspešný trik prinútil kagana vrátiť sa domov.[55]
   

   Nadchádzajúce udalosti iba podporujú údaje z tabuľky uvedenej vyššie. Obe kapitoly 29 a 30 sa zhodujú v tom, že Avari (podľa kapitoly 29 Slovania, ktorí sa i Avarmi nazývajú) po návrate premohli byzantské stráže na brehoch Dunaja a obsadili hlavné mesto Dalmácie. Avarský kagan, ako ďalej píše Theophylactus Simocatta, skutočne začal v roku 595 n.l. vojenské ťaženia proti Dalmácii a Frankom. Theophanes takisto vedel, že kagan: "zaútočil so svojou armádou proti Dalmácii a dobyl Balkes a 40 miest v okolí, pričom niektoré z nich zničil". Teda na základe uvedených dvoch správ Konštantína Porfyrogennetosa vieme, že opisujú udalosti v období medzi rokmi 591 a 595 n.l.[56]
   

   S určitosťou vieme, že dalmátska diecéza sa nachádzala medzi sútokmi riek Dráva a Sáva s Dunajom a Avari sídlili od roku 568 n.l. na opačnej strane Dunaja na území mesta Singidunum (Belehrad). Predtým ako sa objavili Avari v povodí rieky Tisa žili germánski Longobardi a Gepidovia. Ak zoberieme do úvahy, že pred Avarmi žili v Karpatskej kotline vyše storočie Germáni a predtým Kelti, Sarmati a iné etniká, ktoré tam naďalej žili spolu s Germánmi, tak navzdory kapitole 29, na druhej strane Dunaja oproti Belehradu nemohli žiť Slovania.
   

   Kde teda Slovania z opačnej strany Dunaja, ktorých spomína kapitola 29 a ktorí sa zúčastnili avarsko-tráckej vojny v roku 592 n.l. v skutočnosti žili? Byzantské vojenské výpravy proti Slovanom v rokoch 593-594 n.l. nám umožňujú ozrejmiť aj túto otázku. Podľa Theophylactusa Simocatta avarský kagan v roku 591 n.l. vyslal k Slovanom žijúcim pri Západnom mori poslov s cieľom uzatvoriť spojenectvo. Slovania ponuku odmietli. Pohyb byzantských jednotiek pozdĺž toku dolného Dunaja nám poskytuje dôkazy o tom, že Slovania žijúci medzi Čiernym morom a východnou stranou Karpát prijali pozvanie avarského kagana čím rozhnevali Byzanciu. V roku 593 n.l. Priscos, veliteľ byzantskej armády, napadol vodcu Slovanov Ardagostosa na jeho území ďaleko od Dunaja v Trácii.[57]
   

   Následne autor neznámeho diela, ktoré bolo použité ako predloha pri písaní kapitoly 29, zlúčil výpravu Maurikiosa v roku 591 n.l. s výpravou Priscosa v roku 593 n.l. do jednej správy. Je pravdou, že obe výpravy boli z pohľadu Byzancie zamerané na územie nachádzajúce sa na opačnej strane Dunaja ale chyba vznikla v tom, že sa jednalo o dva rôzne úseky Dunaja. Avari sa nachádzali v ilýrskej prefektúre ilýrskej diecézy (Dalmácia/Moesia Superior?) na druhej strane Dunaja oproti Dácii. Naproti tomu Slovania žili oproti prefektúre Orientis a jej tráckej diecéze (Moesia Inferior?).
   

   
   
   rímske prefektúry v 4.stor.
   
   

   Preto citácia z Konštantína Porfyrogennetosa, na ktorú Peter Ratkoš kladie taký veľký dôraz: "Slovania, ktorí sa i Avarmi nazývajú." alebo jej obmena "... keď chceli prekročiť rieku a zistiť kto žije na druhej strane, objavili neozbrojených Sklavínov, ktorí sa i Avarmi nazývajú..." je chybná a nemôže byť považovaná za dôveryhodnú lebo vznikla neskôr ako kompilácia pridaná do kapitoly 29 cisárovho diela: De Administrando Imperii. Tento fakt je podložený dôveryhodnejším autorom Theophylactusom Simocattom a čiastočne jeho pokračovateľom Theophanesom. Uvedené citácie preto nemôžu byť použité ako dôkaz toho, že Avari boli asimilovaní Slovanmi.
   

   Navyše, avarský kagan ponúkol Slovanom podiel na koristi . Priscos alebo jeho nástupca Petros napadol Slovanov na dolnom Dunaji, ktorí si získali náklonnosť Avarov.
   

   V kapitole 30 Konštantín opisuje udalosti presnejšie: "... keď boli na druhej strane rieky objavili ženy a deti Avarov...". Peter Ratkoš, zrejme sústredený na riešenie predmetnej otázky asimilácie Avarov pomocou kapitoly 29, pozabudol na odstavec v kapitole 30. Nielenže na uvedenú citáciu pozabudol v diskusii ale dokonca ju obišiel aj vo svojej publikácii: Pramene k dejinám Veľkej Moravy (Nagymorávia történetének forrásai). Bohužial, redaktori Magnae Moraviae Fonte Historici citáciu takisto pozabudli uviesť. Vydavatelia oboch spomínaných historických prameňov týmto z veľkej časti prispeli k zahladeniu rozporov medzi kapitolami 29 a 30, ktorého chybné dôsledky boli neskôr masovo rozšírené ako pravdivé.[58]
   

>>O pohrebisku v Devínskej Novej Vsi ︽Obsah

---

[46] DE ADMINISTRANDO IMPERII. kap. 29 vydal MORAVCSIK: A birodalom kormányzása.(O spravovaní ríše). Maďarský preklad je na strane 123 riadok 26, grécky na strane 122 riadky 33-39. Cf. MMFH. III. pp. 385, 386.

[47] kvôli objasneniu poznamenávam, že spojka "alebo" v slovenskom originále je preložená ako "čiže" bez skreslenia významu. V Ratkošovom diele Pramene 1964, str. 310-311 je uvedený správny preklad "Slovania za riekou, ktorí sa i Avarmi nazývajú…"

[48] Všetky tri kapitoly uvádzame v preklade Gyulu Moravcsika z poznámky 46. Preklad kapitoly 29 je na str. 123-125, kapitoly 30 na str. 139-143 a kapitoly 31 na str. 147-149.

[49] Toto zreteľne dokazuje Diokleciánova reforma správy, ktorá ja uvedená v Benátskych zápisoch. Od reformy je provincia Dalmácie (Provincia Dalmatiae) jednou zo siedmych panónskych provincií, ktoré tvoria panónsku diecézu (Dioecesis Pannoniarum). Cf. Theodor Mommsen: Verzeichniss der römischen Provinzen aufgesetzt um 297. Gesammte Schriften. V. Berlin 1908. 563

[50] Cf. tabuľka 2, riadky G, H a I. V kapitolách 29 a 30 riadok G tabuľky uvádza príčiny udalostí, v kapitole 29 riadok M je dlhšie pokračovanie a v oboch kapitolách na riadku I môžno vidieť záver. Časové údaje udalostí je možné vidieť v kapitole 30 riadky L, N a v kapitole 29 riadok O kde sa spomína vláda cisára Herakleiosa (610-664).

[51] "Ante bellum Italicum gothorum imperium ex Gallorum agro adusque Daciae fines, ubi civitas Sirmium est, protendebatur." - PROCOPIUS: Historia Arcana. kap. 18

[52] Reforma správy Konštantína Veľkého spadá do obdobia medzi rokmi 324 a 395 n.l. ďalšia do obdobia 435 - 441 n.l. (do príchodu Hunov). Panónska diecéza (Dioecesis Pannoniarum) alebo Ilýrska diecéza (Dioecesis Illyrici) pozostávala z 10 provincií: dve Noricum, 4 panónske, Dalmácia, Moesia Superior a 2 dácke. Úlohu predtým ustanoveného sídla diecézy (535) - Justiniana Primana - prevzalo po vpáde balkánskych Slovanov mesto Salona, ktorého biskup bol menovaný arcibiskupom.

[53] Východní Slovania od roku 578 n.l. na byzantskej strane dolného Dunaja vpodstate rozložili Byzantskú ríšu. Ilýrska diecéza tj. Dalmácia sa udržala. Aj kvôli týmto skutočnostiam je pochopiteľné, že avarsko-byzantské vojny začali v Singidunum (Belehrad) a presúvali sa smerom k Salone.

[54] MENANDER PROTECTOR: EL. str.208.11-210.2 – maďarský preklad: SZÁDECZKY-KARDOSS SAMU: Az avar történelem forrásai III. Az avar-bizánci kapcsolatok alakulása a honfoglalás lezáródásától Sirmium elfoglalásáig. (Pramene histórie Avarov, III. – Nadviazanie avarsko-byzantských kontaktov od obdobia príchodu po obsadenie mesta Sirmium.) Archaeologiai Értesítő, Budapest 106 (1979) 2. pozn. 225., 233

[55] THEOPHYLACTUS SYMOCATTA VI.5. – SZÁDECZKY-KARDOSS: i.m. AÉ. 108 (1981) 2. füzet 224-225.

[56] THEOPHYLACTUS SYMOCATTA VII. 10-12 és THEOPHANES a.m. 6090, 6091. SZÁDECZKY-KARDOSS: i.m. AÉ 109 (1982) 1. füzet 141-143. Táto udalosť nesmie byť zamieňaná za zničenie Salony v roku 639 n.l.

[57] THEOPHYLACTUS SYMOCATTA VI. 2. és VI. 6-10. Továbbá THEOPHANES a.m. 6085, 6086, 6087. – SZÁDECZKY-KARDOSS: i.m. AÉ 108. (1981) 2. füzet 227-231

[58] viď. PETER RATKOŠ: Pramene k dejinám Velkej Moravy. I. vydanie, Bratislava, 1964. p. 311. II. vydanie, Bratislava, 1968. – Magnae Moraviae Fontes Historici III. Brno, 1969. p. 387. V poslednom vydaní je vynechaný text uvedený v poznámke č.8 gréckeho textu.

Sila faktov / O pohrebisku v Devínskej Novej Vsi

Slovenskí výskumníci považujú pohrebisko v Devínskej Novej Vsi za najdôležitejší dôkaz avarsko-slovanského spolužitia. Doteraz bolo odkrytých 902 hrobov, z ktorých 27 bolo žiarových. V roku 1952 Jan Eisner vypracoval podrobnú správu o nálezoch.[59] Peter Ratkoš uvádza, že som do úvahy nevzal výsledky Eisnera a iných. Žiaľ, nálezy neposkytujú dostatočne presvedčivé dôkazy, ktoré Peter Ratkoš očakáva.

Z Eisnerovej správy vyplýva mnoho problémov. Tieto problémy odhalila Šarlota B.Szatmári pri analýze Eisnerovej správy v roku 1968.[60]

V súvislosti s Eisnerovou správou Šarlota B.Szatmári okrem iného uskutočnila nasledujúce pozorovania:

Eisnerova publikácia spôsobuje ťažkosti pri objasňovaní nálezov lebo vo svojej správe o hroboch opisuje veľké množstvo predmetov, ktorých identifikácia zostáva nejasná aj kvôli chýbajúcim nákresom hrobov. Často opisuje ten istý nález ale v súvislosti s dvomi rôznymi hrobmi. V mnohých prípadoch chýbajú obrázky dôležitých predmetov, uvedená je iba poznámka alebo drobná zmienka. Najväčšie prekvapenie je však to, že mapa nie je dostatočne podrobná. Veľká časť hrobov, ktorých podrobné opisy sú uvedené v tabuľkách, na mape chýba. To je skutočná strata lebo niekoľko hrobov s bohatými nálezmi, v ktorých boli spolu s majiteľom pochované kone a bohaté ženské hroby sú medzi tými, ktoré na mape chýbajú. V správe sa spomína 9 hrobov s Bjelobrod charakteristikami ale na mape ich je iba 6... a ďalších 96 hrobov, ktoré sa v správe uvádzajú nie je takisto možné nájsť na mape. To je naozaj veľká strata lebo práve tieto hroby mohli byť postačujúcimi a konečnými dôkazmi.[61]

Šarlota B.Szatmári poukazuje na niekoľko oblastí, v ktorých sú Eisnerove tvrdenia problematické:

1. Eisner predkladá každý predment samostatne neskúma pohrebisko ako celok z pohľadu spoločnosti.
   
2. Eisnerovo určenie obdobia (625-800) je príliš voľné a nezohľadňuje pomery počtu hrobov podľa obdobia, kde prevažná väčšina je z 9. storočia
   
3. Eisner nepoužíva niektoré kritéria na určenie etnických charakteritík pohrebiska. Dôveryhodnosť Eisnerových názorov o tom, že miesto bolo obranným centrom Slovanov pred Avarmi je podkopaná skutočnosťou, že pohrebisko sa prestalo používať v období, v ktorom nastal rozkvet Slovanov.
   
4. Určenie obdobia pohrebiska je takisto nejasné.
   

Preto Eisnerove nálezy na pohrebisku v Devínskej Novej Vsi, navzdory písomnostiam, neposkytujú dostatočné dôkazy o asimilácii Avarov Slovanmi. Z písomných správ o odkrytoch je cítiť predpojatá teória skorého príchodu Slovanov na toto územia vo veľkom počte, ktorú sa snažia výskumníci dokázať prostredníctvom archeológie.

>>O pohrebných zvykoch Slovanov a Avarov ︽Obsah

---

[59] EISNER, JÁN: Devínska Nová Ves (Dévényújfalu). Bratislava 1952

[60] B. SZATMÁRI SAROLTA: A dévényújfalusi temető etnikai és történeti problémái (Etnické a historické problemy pohrebiska v Devínskej Novej Vsi) Komárom Megyei Múzeumok Közleményei I. Tata 1968. 107-132. plus map.

[61] B. SZATMÁRI: Op. Cit. 110

Sila faktov / O pohrebných zvykoch Slovanov a Avarov

Značne nízky počet žiarových hrobov, v ktorých sa nachádza pražská keramika, zjavne vyvracia teóriu skorého príchodu Slovanov vo väčšom počte do Karpatskej kotliny v období medzi 6. a 9. storočím. Navzdory obrovskému úsiliu vloženému do archeologického výskumu obdobia Avarov, archeológovia odkryli iba malé množstvo takýchto hrobov v okolí avarských sídiel (viď. tabuľku 3).

tabuľka 3 najvýznamnejšie pohrebiská avarskej kultúry v SR v 6. až 9. storočí. Nálezy počtov kostrových a žiarových hrobov.

	charakteristiky odkrytých hrobov
miesto pohrebiska	počet odkrytých hrobov	počet kostrových hrobov	počet žiarových hrobov	podiel žiarových hrobov
1. Devínska Nová Ves	902	875	27	3.0%
2. Záhorská Bystrica	262	254	8	3.5%
3. Holiare	788	788	-	0.0%
4. Štúrovo	280	280	-	0.0%
5. Nové Zámky	514	514	-	0.0%
6. Žitavská Tôň	82	82	-	0.0%
7. Prša	300	300	-	0.0%
8. Želovce	870	867	3	0.3%
9. Barca	19	18	1	0.5% ?
10. Všesvätých	96	91	5	5.2%
Spolu	4 113	4 069	44	1.07%

Údaje sú tak jednoznačné, že si môžeme dovoliť kľudne tvrdiť, že v slovenskej časti Karpatskej kotliny (podobne však v celej kotline) žili predovšetkým ľudia živiaci sa poľnohospodárskou činnosťou s kostrovým typom hrobov. V okolí sídiel (podobných Devínskej Novej Vsi a Košiciam) bol iba veľmi malý počet (medzi 0.3% a 5.2%) ľudí praktikujúcich kremáciu.

Pohrebiská severnej a severozápadnej periférie avarského kaganátu

Ktorá kultúra mala vysoký počet kostrových hrobov? Historické pramene sa jednoznačne zhodujú v odpovedi: Avarská kultúra, ktorá vládla v Karpatskej kotline od roku 567 do obdobia 796/805 n.l. A ktorá kultúra praktikovala spopolňovanie? V mojej práci "Starobylá Nitra" som na stranách 125-128 citoval z mnohých historických zdrojov, ktoré jednoznačne uvádzajú Slovanov.

Historické a archeologické údaje sú vo vzájomnej zhode a v základoch vyvracajú teóriu príchodu Slovanov do Karpatskej kotliny pred príchodom Avarov. Aj preto museli Slovania vytvoriť novú teóriu Avaro-Slovanov alebo jej v súčasnosti známejšiu podobu - teóriu slovansko-avarského spolužitia. Aby zahladili fakty o malom počte žiarových hroboch, bez akýchkoľvek dôkazov alebo opory v historických prameňoch propagujú teóriu o tom, že kostrové hroby prináležia asimilovaným Avarom.

V kostrových hroboch sa občas nájdu drobné typologické rozdiely a stopy kultúr, ktoré žili na území pred príchodom Avarov. Tieto rozdiely možno jednoducho vysvetliť diverzitou Avarov a ich výskytom na území germánskych kmeňov (Gepidi, Ostrogóti, Longobardi, atď.) tak ako som uviedol vo svojej knihe: "Starobylá Nitra".

Peter Ratkoš sa pokúša spochybniť dôveryhodnosť arabských historických zdrojov, ktoré opisujú kremačné pohrebné zvyky Slovanov asi preto lebo vyvracajú možnosť skorého príchodu Slovanov do Karpatskej kotliny vo väčšom počte. Niet pochybností o tom, že sa v prekladoch arabských historických písomností mohli vyskytnúť malé ale aj väčšie chyby. Ale určite nemôžeme pripustiť aby sa spojenie "žiarové hroby" prekladalo ako "kostrové hroby". Neuvedomil som si, že napr. veta "Spálili svojich mŕtvych." môže byť porozumená spôsobom, ktorý navrhuje Peter Ratkoš. Ďalej musím spomenúť, že arabské zdroje, ktoré som uviedol, sú dostupné v slovenskom preklade a dokonca aj Peter Ratkoš ich uvádza vo svojej publikácii.[62] Možno sa mi Peter Ratkoš s ich nesprávnym prekladom pokúsil pomôcť!

Peter Ratkoš navrhuje, že slovanské pohrebné zvyky ustúpili šíreniu kresťanstva. Táto úvaha je teoreticky správna ale bohužial nie v danom čase! Odkryté hroby pochádzajú z obdobia medzi 6. a 8. storočím n.l. Slovania však prijali kresťanstvo až po zániku Avarského kaganátu a teda oveľa neskôr. Passauská diecéza začala s pokresťančovaním Slovanov žijúcich na severe Dunaja a na Morave a Avarov v Karpatskej kotline až po roku 796 n.l. Predpokladaná konverzia územia Nitry salzburskou diecézou začala po rozpade Avarského kaganátu. Ak sa tak vôbec stalo, nemohlo to byť skôr ako v okolí roku 830 n.l.[63]

Arcibiskup z Aquilei sa začal zaujímať o Slovanov žijúcich južne od Drávy až v roku 811 n.l. Byzancia však nikdy nerozšírila kresťanstvo aj medzi Avarov, prinajmenšom nie zjavne. Petrove Ratkošove námietky sú teda dôsledkom vyplývajúcim z omylov v zámene období!

Jeho zaujatosť je viditeľná aj vtedy keď uvádza, že príchod Slovanov do Karpatskej kotliny vo väčšom počte až po rozpade Avarského kaganátu bola vpodstate propaganda Nemcov počas 2.sv.vojny. Medzitým však opomína skutočnosť, že súčasná historiografia zastúpená juhoslovanskými, nemeckými a maďarskými výskumníkmi, navzdory výskumníkom slovenským, je názoru, že príchod Slovanov do Karpatskej kotliny nemohol nastať pred príchodom Avarov ale až o desaťročia neskôr, potom ako Avari stratili pôvodnú silu tj. v čase ovládnutia Balkánu Slovanmi.[64] Čitateľ môže veľmi rýchlo zistiť, že Peter Ratkoš sa iba snaží zakryť svoje omyly.

Petrova Ratkošova citácia z Engelsa je takisto nesprávna. Uvádza, že podľa Engelsa dobyvační barbari musia prijať vyspelejšiu kultúru podmaneného národa. Podľa Petra Ratkoša v Karpatskej kotline: "Barbarskí" Avari si podmanili Slovanov ale Slovania prevzali kultúru Avarov. Ak ho nedokázali o realite presvedčiť jednoznačné závery dobových historických prameňov a výsledky archeologického prieskumu, potom by sa mal aspoň naučiť presnejšie citovať výroky Engelsa!

*

Teória asimilácie Avarov a ich pohrebných zvykov v podobe kostrových hrobov Slovanmi so zvykmi spopolňovania mŕtvych, prinútila jej zástancov na základe objavu archeológov o nízkom počte žiarových hrobov z obdobia 6.-8. storočia hľadať spôsob jej možnej interpretácie. Zástancovia by mali poskytnúť neoddiskutovateľné dôkazy podporujúce teóriu asimilácie. Uvediem iba niekoľko príkladov:

1. Je potrebné dokázať príchod Slovanov vo väčšom počte do Karpatskej kotliny pred príchodom Avarov.
   
2. Je potrebné dokázať, že Slovania v počte prevyšovali Avarov.
   
3. Je potrebné vysvetliť prečo slovanské pohrebné zvyky spopolňovania mŕtvych vymizli v čase príchodu Avarov do Karpatskej kotliny a prečo ostatní západní Slovania mali odlišné zvyky.
   

Šíritelia viery v skorý príchod Slovanov do Karpatskej kotliny však nevedia poskytnúť presvedčivé odpovede na tieto otázky. Ich pravdy protirečia dobovým historickým zdrojom v každom bode. Ich očakávania zostávajú aj v súčasnosti nič viac ako len nedokázanými a neoverenými teóriami.

avarské strmene

Naproti tomu existujúce dobové písomné pramene a archeologické nálezy poskytujú konzistentný obraz o tom, že: príchod Slovanov vo väčšom počte do Karpatskej kotliny nastal až po rozpade Avarského kaganátu. Počas trvania Avarského kaganátu Slovania tvorili menšinu na jeho periférii - 0.3%-5.2%.

>>Provincia Avarov vo Franskej ríši (805 - 900) ︽Obsah

---

[62] RATKOŠ Pramene... 1964. 320-345. V zozname prameňov chýba Hudúd Al-Alam.

[63] V liste salzburského arcibiskupa Teotmára a jeho pomocníka pápežovi Jánovi IX. z roku 900 n.l. sa Teotmár sťažuje na skutočnosť, že novoustanovená cirkevná správna oblasť vo Veľkej Morave porušuje práva passauskej diecézy. Ako mnohé písomnosti dokladajú, túto diecézu tvorilo územie Pannonie Sucundy (východná polovica územia medzi riekami Dráva a Sáva) a Moesie Superior (územie na juh od Dunaja medzi Belehradom a Železnými vrátmi). V súvislosti s Nitrou list uvádza: "Na žiadosť kniežaťa Svätopluka, Váš predchodca vysvätil za biskupa Wichinga ale ten ho nikdy neustanovil prestaviteľom starej passauskej diecézy namiesto toho ho poslal medzi ľudí, ktorí iba nedávno prijali kresťanskú vieru a ktorým knieža vládol silou aby sa mohli stať dobrými kresťanmi." GYÖRFFY GYÖRGY: A magyarok elődeiről (Predkovia Maďarov). Budapešť 1975. p. 219. Salzburský arcibiskup, ktorého predchodca na základe slovanských historikov vysvätil pre Pribinu kostol v Nitre, uvádza, že podľa jeho najlepších vedomostí evanjelizácia v Nitre jeho predchodcom biskupom z Passau stále nebola dokočená - a ako z jeho slov vyplýva Nitra nebola obrátená na kresťanstvo okolo roku 833 n.l. ale až počas víťazných vojenských ťažení Svätopluka v období 873-880 n.l. kedy sa stala provinciou Veľkej Moravy.

[64] SLOVENSKO I-DEJ. 160-161